Reedukačné centrá – úschovne nechcených detí MŠ SR

Reedukačné centrá – úschovne nechcených detí Ministerstva školstva

Už za komunistov boli „piatym kolesom u voza“. A tým aj ďalších 35 rokov zostali. Situácia v reedukačných centrách sa ani po dlhých rokoch stále nezmenila. Ako vyplýva aj zo zistení Generálnej prokuratúry, v niektorých zariadeniach je dokonca dnes ešte horšia. Píše Mariana Kováčová, riaditeľka neziskovej organizácie Centrum Slniečko.

Moje prvé stretnutie s reedukačnými centrami (po starom „pasťákmi“)

Pred tridsiatimi piatimi rokmi som bola študentkou tretieho ročníka Univerzity Komenského v odbore špeciálna pedagogika. Počas štúdia som najviac inklinovala k deťom s poruchami správania. Vtedy sa tento odbor volal Etópédia, neskôr Pedagogika emocionálne a sociálne  narušených detí. Lákalo ma aj ekonomické pozadie, materiálne zabezpečenie a personálna štruktúra odborníkov pracujúcich v týchto zariadeniach. Tešila som sa aj na progresívne  programy, ktoré mali byť v týchto zariadeniach aplikované.  

Spomedzi socialistických krajín dosahovali vtedy v penitenciárnych programoch pre mladistvých významné výsledky najmä Poliaci. Perspektívne to mala byť aj moja profesionálna dráha. Preto som sa rozhodla, že práve tejto téme sa budem venovať aj v mojej diplomovej práci.

Osobne som navštívila každé jedno zariadenie na Slovensku, stretla sa s ich riaditeľmi či s inými zamestnancami. Bolo to celkom dobrodružstvo. Jazdila som vlakmi či autobusmi po rôznych zákutiach Slovenska a navštevovala som staré kaštiele, ktoré boli už vtedy často v dezolátnom stave, skryté na konci dedín a miest. Historicky to síce mohli byť zaujímavé miesta, no pre deti, ktoré v nich žili, to boli len neosobné, chladné budovy.

Realita na míle vzdialená od teórie – a oveľa horšia, ako som si predstavovala

Po absolvovaní tohto maratónu som si uvedomila, že realita je na míle vzdialená od teórie, ktorú som roky študovala. S deťmi v zariadeniach som sa nerozprávala. Nebolo to možné. Videla som však, v akých podmienkach žijú – v izbách pre dvanásť a viac detí, v ktorých mali iba postele a holé steny. Žiadne skrinky, osobné veci mali zakázané. Skrine s ich vecami boli na chodbách, zamknuté. O špecializovaných prevýchovných programoch, intervenciách či individuálnych programoch v mnohých zariadeniach ani nechyrovali. Stačilo im snažiť sa nejako udržať „morálku“ v medziach normy.

Zo zariadení, ktoré som navštívila, som mala veľmi nepríjemný pocit. Zamrežované okná, zamestnanci v bielych plášťoch, ponuré, zdevastované budovy, chlad, vlhko, zápach, samotky. Aj dnes, po rokoch, keď píšem tento príspevok, mám znova hrču v krku.

Vážny problém bol aj s personálnym obsadením v reedukačných centrách. Iba v dvoch z nich bola deťom k dispozícii psychologická pomoc. Šokovalo ma, že vychovávateľom mohol byť bývalý traktorista, poštová doručovateľka alebo údržbár, a to bez úplného stredoškolského vzdelania či ďalšieho špecializovaného vzdelávania.

Reedukačné centrá ako úschovňa „neposlušných detí“

Už vtedy pred 35 rokmi som nadobudla presvedčenie, že v zariadeniach nešlo o pomoc deťom, ktoré potrebovali prekonať ťažké obdobie a resetovať svoj život, aby sa  stal  pre ne zmysluplným. Boli to skôr akési „úschovne“ pre deti, ktoré mali nás ostatných pred nimi chrániť.

Problémom bolo a stále aj je, že do týchto centier boli a sú umiestňované deti z viacerých príčin. Mohlo ísť o banálnu krádež či absencie v škole, ale aj o ublíženie na zdraví alebo sexuálne násilie. Mnohé z detí, ktoré som v zariadeniach stretla, mali viaceré psychiatrické diagnózy alebo mentálne postihnutie.

Väčšina z nich v detstve prežila závažné traumy, odmietanie, zanedbávanie, týranie či sexuálne zneužívanie. V 18-tke ich systém vypustil, aby sa o seba starali samé. Niektoré deti to naozaj aj dokázali. Najmä tie, ktoré mali podporu rodiny. Väčšina z nich však zostala na ulici a dostala sa do rúk drogových dílerov a pasákov.

Toto poznanie zmenilo moje profesionálne nasmerovanie. Namiesto prvotného záujmu ísť pracovať do reedukačného centra, sa stalo mojím celoživotným úsilím, aby dieťa, ktoré si zažilo násilie, nemuselo byť umiestnené v tomto type „inštitucionálnej prevýchovy“.

Aj preto sme v neziskovej organizácii Centrum Slniečko, kde pracujem, vytvorili dve už dve špecializované centrá pre týrané, sexuálne zneužívané deti, ktoré prevádzkujeme v rodinných domoch. Máme k dispozícii tím odborníkov, ktorý pracuje v teréne a v ambulancii s rodinami v kríze a obeťami domáceho násilia. Stále je to ale málo. Stále je nás málo.

Čo potrebuje dieťa s poruchami správania?

Systém účinnej ochrany detí a včasnej identifikácie násilia, či iných negatívnych javov u detí potrebuje vzdelaných ľudí a ich vzájomné prepojenie a spoluprácu medzi jednotlivými rezortami.

Dieťa s poruchami správania, nech už je príčinou čokoľvek, potrebuje pedagogickú, špeciálno pedagogickú, psychologickú, terapeutickú, výchovnú, sociálnu a zdravotnú starostlivosť. Potrebuje včasnú podporu, aby prejavujúce sa poruchy správania neprerástli do závažnej patológie, kedy už je nutné režimové zariadenie.

Takéto dieťa však najčastejšie hľadá bezpečie, porozumenie a lásku, ktoré často od najbližších nedostáva. To je aj dôvodom, prečo prekračuje hranice a správa sa neprispôsobivo. Často je to len jeho reakcia, obranný mechanizmus, volanie o pomoc so zámerom, aby si jeho vnútorné rany už konečne niekto všimol, alebo aby mu už nikto iný nemohol ďalej ubližovať. Prelomiť toto nastavenie si vyžaduje veľa úsilia, pretože ak bolo dieťaťu ubližované v rodine, dospelým nedôveruje.

Aj v Centre Slniečko sa stretávame u týraných, sexuálne zneužívaných detí s poruchami správania a práca s nimi je veľmi náročná. Sú nahnevané, často hovoria o smrti, ubližujú si, alebo sa snažia ubližovať iným. Tieto deti si vyžadujú individuálnu starostlivosť. V niektorých prípadoch dokonca potrebujú uzatvorené zariadenie s intenzívnou psychologickou podporou a terapiou. V systéme pomoci týmto deťom nesmieme zabúdať ani na odborníkov a odborníčky, ktoré s nimi pracujú. Aj oni potrebujú mať možnosť vzdelávania, supervíznej podpory, intervízie a tiež priestor pre sebarozvoj a oddych.

Systém pomoci a podpory podľa môjho názoru a skúseností potrebuje aj reedukačné centrá, resp. typ uzatvorených zariadení. Je však potrebné dodať, že tento typ zariadení musí byť štruktúrovaný podľa závažnosti a k tomu musí mať k dispozícii programy, odborníkov, ako aj vhodné prostredie. Pretože aj prostredie má významný terapeutický účinok. Dôležitou súčasťou by mala byť aj práca s rodičmi, príbuznými dieťaťa.

Kto je zodpovedný za poruchy správania u detí?

Vo väčšine prípadov by odpoveď znela – my dospelí. Ale tiež násilie v spoločnosti, nízka schopnosť identifikovať problémy detí, absencia odborníkov, zvýšená tolerancia násilia v spoločnosti a v konečnom dôsledku aj nefunkčný systém pomoci deťom.

Prečo sa situácia za 35 rokov nezmenila? Kto zlyhal a stále zlyháva?

Reedukačné centrá sú v plnej kompetencii Ministerstva školstva. Školstvo sa však už celé desaťročia s týmito zariadeniami nedokáže vysporiadať. Už pred mnohými rokmi sa viedla diskusia, či by reedukačné centrá kompetenčne nemali patriť pod ministerstvo práce. Podľa môjho názoru mali, a malo sa tak stať už dávno. Dávalo by to totiž celé zmysel.

Už aj v súčasných Centrách pre deti a rodiny existujú skupiny detí, u ktorých sa prejavujú poruchy správania, ale sú ešte zvládnuteľné v otvorenej skupine. A je logické, že ak to dieťa nezvláda v takejto skupine a je vážnym ohrozením pre seba, alebo okolie, mala by nastúpiť ešte individuálnejšie zameraná, intenzívna odborná pomoc vo vhodnom prostredí.

Myšlienka začlenenia reedukačných centier tu už bola, ale Ministerstvo školstva a zamestnanci v zariadeniach sa ohradili, že tieto deti potrebujú inú špecializovanú starostlivosť, ako iba tú sociálnu. Až na to, že táto špeciálna pomoc  sa v konečnom dôsledku asi veľmi neuplatňovala, ak v reedukačných centrách dlhodobo chýba odborný personál, ktorý by ju vedel poskytnúť. Česť výnimkám, ktoré určite aj spomedzi jednotlivých zariadení existujú.

Takže odpoveď na otázku, kto zlyhal, je jednoznačná.  Kto ale  prevezme zodpovednosť a u koho tento horúci zemiak pristane? Uvidíme. Unáhlené zaradenie detí z reedukačných zariadení do Centier pre deti a rodiny by však bol veľmi rizikový krok, ktorý by mohol závažným spôsobom ovplyvniť ich chod.

Pracovná skupina a jej úloha v riešení „krízovej situácie“

Na základe výstupov Generálnej prokuratúry vznikla pracovná skupina, ktorá sa bude zameriavať na riešenie krízovej situácie v reedukačných centrách. Sú totiž „horúcim zemiakom“, ktorý treba akútne aj systematicky riešiť. Musíme si ale priznať, že sú aj hanbou Slovenska. Pretože je hanba, že to „kompetentní“ nechali zájsť až tak ďaleko.

Prioritou by malo byť čo najrýchlejšie poskytnúť odbornú podporu a pomoc deťom v zariadeniach, zabezpečiť im dôstojné podmienky rešpektujúc platné zákony, dovzdelať tímy, poskytnúť im priestor pre intervíziu, supervíziu, odborné metodické riadenie, pozrieť sa na stravnú jednotku, ktorá z poskytnutých informácií, nie je dostatočná a postaviť urýchlene odborný krízový tím, ktorého úlohou by malo byť reagovať na nedostatky jednotlivých centier a pomôcť pri ich prekonávaní.

Dôležité ale bude aj nastavenie týchto centier (spolu s diagnostickými, ktoré tiež patria pod Ministerstvo školstva) do budúcnosti. K tomu však už bude potrebné vyčleniť aj dostatočné finančné zdroje, nakoľko aj finančná poddimenzovanosť je jednou z príčin, prečo sú tieto zariadenia v takom dezolátnom stave.

Pri nastavovaní systému je nevyhnutné pozerať sa i na jeho komplexnosť a chýbajúce čriepky systému, akou sú prevencia, včasná identifikácia, absentujúce poradenské centrá, absencia odborníkov, terénna práca. Ak má systém fungovať, nemôžu v ňom chýbať jednotlivé dôležité súčasti.