Komisár pre deti – politik či odborník?

Ako to bolo na Slovensku s Komisárom pre deti?

Do vytvorenia inštitútu Komisára pre deti tlačil Slovenskú republiku dlhodobo Výbor OSN pre práva dieťaťa. Zásadné nakopnutie k tomuto rozhodnutiu ale viedol  prípad malého 5-ročného dievčatka menom Lucka, ktorú našli niekoľko rokov po smrti v jednom z bratislavských bytov. Mŕtve dieťa nikomu nechýbalo. Ani zdravotníkom, ani školákom a ani sociálnemu systému. Tlak verejnosti a neziskových organizácií, pracujúcich s deťmi, ktoré niekoľko rokov deklarovali problémy v systéme ochrany detí a ktorých súčasťou bolo i Centrum Slniečko, n.o. prinútili vtedajšiu vládu prijať viaceré opatrenia. Jedným z nich bolo v čo najkratšom čase pripraviť zákon o detskom komisárovi.

Keď sme v roku 2015 spolu s viacerými odborníkmi z Koalície pre deti Slovensko pripomienkovali návrh Zákona o komisárovi pre deti, tak sme boli milo prekvapení tým, aký nadčasový zákon ide do parlamentu. Naše nadšenie vystriedalo sklamanie, keď v priebehu jeho schvaľovania bolo zopár zásadných ustanovení pozmenených. Napríklad časť, ktorá jasne deklarovala, že komisár nemá byť politicky činným a nemal byť napojený na žiadne politické hnutie. Pochopili sme, že zákon sa opätovne, ako to bolo na Slovensku príznačné, prispôsobuje už vopred „dohodnutému výmennému obchodu“ s heslom „JA TEBE TY MNE“, presnejšie, že miesto komisára bolo už pred schvaľovaním zákona určené a návrh kandidátov z iného ako politického spektra bol iba fraškou.  Neskrývajúc šok, pre koho bolo miesto komisárky pre deti „zarezervované“ , i napriek nesúhlasu verejnosti a viacerým výzvam sa nič nezmenilo.

Nepomohla ani nepriaznivá správa z Výboru OSN pre práva dieťaťa, ktorý Slovenskej republike vytýkal, že kritérium politickej nezávislosti nebolo v zákone zakotvené a pri voľbe prvého komisára ani dodržané. Výbor OSN pre práva dieťaťa zo zasadania z 24. – 25. mája 2016 vyslovil znepokojenie nad tým, že v období voľby komisárky sa objavovali obvinenia z porušovania práv detí v detskom domove, ktorý sa nachádzal v mieste trvalého bydliska komisárky pre deti. Výbor OSN odporúčal vláde SR, aby zabezpečila nezávislosť inštitúcie komisára pre deti, pokiaľ ide o volebný proces, financovanie, mandát a aby zaručil úplný súlad s parížskymi princípmi. Práve tie sú základným dokumentom, ktorý vytvoril medzinárodný základ pre národné inštitúcie pre ľudské práva.

I napriek vážnym podozreniam, nahrávkam, ktoré dokazovali, že maloleté deti do 3 rokov v DD PETO nie sú v profesionálnych rodinách, nezrovnalostiam, stanoviskám odborníkov, vstupu ombudsmanky pani Dubovcovej, ktorá podala viaceré oznámenia sa tak, ako v mnohých iných prípadoch „skutok nestal“. Vláda a ani parlament nevzal do úvahy ani odporúčania Výboru OSN pre práva dieťaťa. Pani Tomanová zostala vo svojom úrade bez akéhokoľvek ohrozenia s viacerými, niekedy až neuveriteľnými „kauzami“ a je v ňom plných 6 rokov.

Úspechy a neúspechy končiacej Komisárky pre deti

Ak by som z môjho pohľadu, pohľadu človeka, ktorý sa dlhodobo venuje deťom, najmä však problematike týraných, sexuálne zneužívaných detí mala zhodnotiť prínos Úradu komisárky, tak za celých 6 rokov som nezaznamenala nejaký posun v tejto téme zo strany Úradu. Z konkrétnych prípadov z praxe, zvýšeného počtu prípadov, vnímam skôr zhoršenie situácie a to nielen z dôvodu opatrení spojených s COVID 19.

Zo správy Komisárky vyplýva, že odborní zamestnanci jej úradu riešili množstvo podaní rodičov, detí, neviem zhodnotiť s akými výsledkami. To by dokázali potvrdiť iba konkrétne deti, ktorým Úrad pomáhal riešiť ich problémy. Zostáva iba veriť, že sa deťom, ktoré o pomoc požiadali, pomoci aj dostalo a to i napriek tomu, že aj Komisár/ka pre deti má obmedzené právomoci a nemá moc kúzelníka.

V kontexte nastavovania účinnejšieho systému ochrany detí to vnímam ako premárnenú šancu 6-tich rokov, počas ktorých sa mohol vytvoriť špičkový tím odborníkov, právnikov, psychológov, špeciálnych pedagógov a postupne v spolupráci s viacerými rezortmi nastavovať a zavádzať systémové zmeny zamerané na účinnú ochranu detí a to pred viacerými patologickými javmi ako sú: násilie, závislosti, šikana, kyberšikana, sexuálne zneužívanie detí, ale aj mnohých ďalších ako je napr. prístup k vzdelávaniu detí, chudoba, hlad, bezpečie detí, či situácia zdravotne znevýhodnených detí. Počas pandémie, kedy mala byť práve Komisárka pre deti aktívna a doslova „bojovať za záujmy všetkých detí na rôznych úrovniach“ jej úrad bol TICHO. Iba potichu písali odporúčania pre všetky ostatné rezorty, čo majú urobiť, namiesto toho, aby sa aktívne prihovárali deťom, rodičom, usmerňovali, ubezpečovali, zmierňovali dopad, stáli v popredí, boli súčasťou krízového štábu a spoločne vyvíjali aktivity na účinnejšiu ochranu detí v boji s pandémiou.

Viac ako konkrétne úspechy počas úradovania súčasnej komisárky rezonovali viaceré kauzy, ako napr. – bezprecedentný vstup do problémov spojených s detským domovom PETO, v ktorom mala mať Komisárka pozíciu nezávislej, nestrannej osoby, namiesto toho obhajovala pred verejnosťou pochybenia „svojej dcéry“, či nekriticky podporný postoj k zriaďovateľom resocializačného zariadenia Čistý deň, v súlade s politickými postojmi strany, ktorej bola dlhé obdobie súčasťou, namiesto podpory samotným deťom. Spochybňovanie, únik mien detí, klientov, zamestnávanie rodinných príslušníkov, preferovanie známeho advokáta, nečinnosť, to sú ďalšie prešľapy súčasnej Komisárky.

Kto by mal byť na poste Komisára/Komisárky pre deti?

Zložitá otázka. Jeho či jej meno v tejto chvíli neviem. Ale odpoveď je pomerne jednoduchá. Mal by to byť odborník, politicky nezávislý človek neprepojený so žiadnym politickým hnutím s veľkým srdcom, trpezlivosťou, komunikačnými schopnosťami, dlhoročnými skúsenosťami v práci s deťmi, rodinami, schopný dať dieťaťu priestor na vyjadrenie, akceptovať  jeho názor, dokázať ho vypočuť, dôverovať mu, poskytnúť mu bezpečie, obhajovať jeho práva aj proti všetkým, presadzovať nulovú toleranciu k násiliu páchanom na deťoch, k fyzickým či detskú dušu dehonestujúcim trestom. Mal by byť schopný spolu so svojím odborným tímom nasmerovať zmeny v systéme tak, aby sme ako spoločnosť dokázali deti účinne chrániť, poskytnúť im bezpečie, domov, podporu, prístup k vzdelávaniu a citlivé zaobchádzanie. Jednoducho by mal byť nositeľom myšlienky „šťastného detstva“. Dôležité je, aby dokázal/a nebyť ticho, ak sa deje neprávo deťom a zaujať stanovisko zamerané na ich najlepší záujem. Nie pre politické body, či vlastnú prestíž, ale pre dieťa samotné a pre jeho ochranu. Mal/a by zvládnuť obhajovať záujmy dieťaťa aj voči politikom a politickým špičkám.

Kto by nemal byť Komisárom/Komisárkou pre deti ?

Komisárom/komisárkou  by nemala byť :

• osoba politicky činná ani prepojená na politické hnutie (ani v čase voľby a ani v minulosti) – akceptácia Parížskych princípov

Prečo? Lebo hrozí, že nebude objektívna, napríklad v prípade ak by bol kolega/kolegyňa z politickej strany obvinený/á z týrania, či zo zneužívania dieťaťa. Lebo lojalita k hnutiu môže byť silnejšia ako lojalita k „cudziemu dieťaťu“.

• osoba, ktorá dlhší čas nepracovala s deťmi,

Prečo? Lebo nepoznať prostredie, v akom žijú deti, čo si myslia, čo zažívajú, a ako sa s nimi môže rozprávať tak, aby ho neviktimizoval/a….  môže  v konečnom dôsledku viac ublížiť dieťaťu, systémovým zmenám, ako pomôcť.

• osoba , ktorej vyjadrenia akceptujú násilie, telesné tresty voči deťom,

Prečo? Lebo násilie na deťoch nie je akceptovateľné a často začína fyzickými trestami.

• osoba, ktorá spochybňuje názor dieťaťa, nedôveruje deťom a vo svojich vyjadreniach na verejnosti to otvorene deklaruje,

Prečo? Spochybňovanie názoru dieťaťa, neakceptácia, nedôvera vystavuje dieťa druhotnej viktimizácii a poškodzuje ho.

• osoba, ktorá nie je tolerantná k inakosti,

Prečo? Lebo inakosť je súčasťou života dieťaťa a najdôležitejším posolstvom Komisára pre deti je, aby  sa snažil vytvárať podmienky na to, aby deti prežili šťastné detstvo. Iba tak sa dokážu stať plnohodnotnou súčasťou spoločenstva a „šťastie“ rozdávať ďalej.

• osoba, ktorá uprednostňuje svoje záujmy, záujmy komunity, politické dohody pred záujmami detí a mládeže… tak taká osoba, nemá na Úrade Komisára čo robiť.

Neopakujme stále tie isté chyby

V médiách už padli dve mená možných kandidátiek  na post  Komisárky pre deti – pani  Kataríny Hatrákovej a Natálii Blahovej.  Obe političky. Obe sú v spojení s kauzou Čistý deň. Jedna ako tá, ktorá kauzu zverejnila  a druhá ako bývalá psychologička Ústredia práce, ktorá začala hovoriť o praktikách v Čistom dni a ako musela „meniť správu z kontroly“. Obe sú prepojené s politickými hnutiami. A ako sa ukazuje politika do Úradu Komisára/ky naozaj nepatrí.

Ak si vezmeme, iba vyjadrenia pani poslankyne Hatrákovej v rôznych kauzách, či hlasovaniach v parlamente, tak deti stáli často na posledných miestach až s „neuveriteľnými zdôvodneniami“.

• Nekritické obhajovanie kolegu z politického hnutia pri podozrení na sexuálne zneužívanie detí
• Verejne vyjadrený názor, že pri násilí na deťoch, v rodinách a v intímnom vzťahu sa podľa nej nedá hovoriť o striktnom rozdelení roly obete a páchateľa. Podľa nej existuje množstvo falošných obvinení.
• Hlasovanie proti návrhu zákona, ktorý by zaviedol právo dieťaťa na prítomnosť sprevádzajúcej osoby pri výkone zdravotnej starostlivosti (napríklad v nemocnici). A keďže proti hlasovalo celé hnutie, za ktoré je v parlamentne, vyvoláva to dojem politickej dohody aj keď je to v neprospech detí

Z mojej dlhoročnej praxe, v ktorej sa stretávam s týranými, sexuálne zneužívanými deťmi, ktoré namiesto lásky, starostlivosti, bezpečia, zažívali doma teror, sexuálne zneužívanie, si nedokážem predstaviť, že by sme spochybňovali výpoveď dieťaťa. Ak sa dieťa, ktoré zažilo násilie v akejkoľvek forme, často od svojich najbližších, či dospelých, ktorí sa majú o neho postarať zdôverí s násilím, často ho to stojí obrovské úsilie. Vo väčšine prípadov sa za to hanbí, obviňuje sa a keď mu okolie nedôveruje, spochybňuje ho, tak už sa nikdy so svojím trápením a traumou nezdôverí. Preto deti často odvolajú svoju výpoveď. Nie, že by sa skutok nestal, ale preto, že mu okolie neverí. Vtedy často počúvame od detí vetu: “Nikdy som to nemal/a nikomu povedať“.

Deti nie sú na predaj, ani politickou hračkou či výmenným tovarom. Na poste Komisára/ky pre deti by mal byť človek, ktorý nikdy nepovznesie politickú dohodu nad ich dobrom, ochranou a bezpečím. Naozaj nemá Slovensko odborníka/odborníčku ktorý/á sa venuje dlhodobo deťom, je nezávislým/ou od politických hnutí a dokázal/a by dôstojne na všetkých úrovniach obhajovať záujmy slovenských detí? Verím, že sa nájde a že aj poslanci NR SR už neurobia tú istú chybu. Lebo premárnime ďalších 6 rokov.

Takže odpoveď na úvodnú otázku za mňa: ODBORNÍK.

Mgr. Mariana Kováčová, PhD., riaditeľka Centrum Slniečko, n. o.

Ilustrácia: Zuzana Bartová