Podporte nás >
Domov - Jazdím čiernu stredu

Jazdím čiernu stredu

27. augusta 2021

Ženský peletón je na Slovensku stále vzácny úkaz

Jazdím Čiernu Stredu (JČS) je ženský hobby cyklistický klub z Bratislavy. S jeho zakladateľkami sme sa porozprávali o tom, ako sa im jazdí na slovenských cestách, ako sa treba správať pri skupinovej jazde, ale aj o tom, prečo veria, že Rešpekt je sexy. 

Aké pocity vám prináša bicyklovanie?

Zita: Pre mňa bicyklovanie znamená slobodu. Ten pocit na bicykli je úplná sloboda, pohybovať sa a ísť tam, kde ja chcem, cítiť vietor vo vlasoch alebo na helme a užívať si prírodu a okolie. Bicykel zároveň vo vás dokáže prebudiť širokú škálu emócií od hnevu, zúfalstva a pocitu bezmocnosti, keď ideš do kopca, až po pocit úplného šťastia na vrchole kopca či zjazde. Na bicykli úplne spoznáš človeka a jeho / jej charakter.

Zuz: Pocit slobody a takú zmes detskej radosti, bolesti, zúfalstva a šťastia. U mňa potom ešte prevláda taký neopísateľný pocit, že niekam patrím. Vďaka cyklistike som našla svoje útočisko, kde si viem buď sama alebo pomocou iných prekonať ťažšie chvíle.

Gabika: Viete, ako bol kedysi v móde dvojposchodový peračník a na každom poschodí bolo niečo iné? Vytečené guličkové pero, kružidlo a ceruzkou dopichaná guma a z druhej strany najlepšie voňavé perá od tety z Prahy, ktoré vám závidela celá trieda. To je amatérska cestná cyklistika. Ten peračník. Niekedy je všetko zle. Zle sa vám sedí, dva defekty, fúka protivietor, obehne vás mladý podnikateľ v aute na lízing tak tesne, že vidíte farbu jeho očí. Zmoknete a v hlave už formulujete inzerát na predaj bicykla. A niekedy je to tá najlepšia vec, akú ste kedy objavili. Okolo vás ubieha neuveriteľne krásna príroda, šlape sa najľahšie, hlava oddychuje, spoznáte nových ľudí, ktorí sa stanú vašimi priateľmi. Sloboda a šťastie vám naplní srdce tak, že sa vám zdá, že počujete Vivaldiho 4 ročné obdobia. Dve poschodia jedného športu.

A ako sa cítite na slovenských cestách?

Zita: Na slovenských cestách je potrebné byť ostražitá, vedieť si vybrať správnu cestu a čas, kedy na ňu pôjdeš. Na Pezinskej Babe je napríklad v sobotu skoro ráno super, ale cez týždeň poobede to už tak nemusí byť. Vo všeobecnosti si s trochou praxe na cesty s autami zvykneš. Treba sa však sústrediť, príliš sa nerozčuľovať, lebo to rozhodí len teba a ohrozíš seba a neísť príliš na kraji, lebo potom ťa autá obehnú veľmi blízko, čo je veľmi nepríjemné.

Zuz: V zásade podobne ako na každej inej ceste v akejkoľvek krajine. Venujem sa sebe a premávke okolo, predvídam a som opatrná, ale zároveň dostatočne sebavedomá.

Gabika: Ostražito.

A ako sa cítite na slovenských cestách a v slovenských uliciach ako ženy – cyklistky?

Zita: Stále na nás ľudia pozerajú ako na niečo zvláštne, keď ideme ako veľká skupiná iba žien. Veľakrát sú prekvapení, keď nás stretnú šľapať veľký kopec alebo hore na vrchole, že sme to dali, ale veľakrát sú to pozitívne povzbudzujúce komenty. Niekedy sa mi stáva, že keď idem hore kopcom a predbehnem muža, tak sa ma snaží silou mocou dobehnúť a predbehnúť. Neviem, či je hanba byť predbehnutý ženou?

Zuz: Sú lepšie a horšie dni, ale určite prevládajú tie lepšie, čo znamená, že moja sólo alebo skupinová jazda prebehne ako keby bez povšimnutia okolia – čiže nikto po mne / nás nevykrikuje, nevytrubuje, nepíska a podobne. Respektíve ak už padnú nejaké komenty, tak sú povzbudzujúce a neurazia.

Gabika: Súhlas so Zitou. Zanovité predbiehanie cyklistu, ktorého ste obehli pred 20 metrami, je na špeciálnu slohovú prácu. Ale inak je to ako so všetkým. Väčšinou sú to povzbudzujúce reakcie, nájdu sa aj ľudia, ktorí vám musia prísť povedať, že máte zle sedlo / zlý dres / zlý posed a oni si myslia, že by ste to mali robiť inak a vedia to lepšie.

Jazdíte čierne stredy. Kedy vznikol tento nápad?

Gabika: Jazdy som začala organizovať popri jazdách KWCC zvané Malý Piatok, ktoré sú pre všetkých cyklistov a cyklistky. Na jazdy KWCC som chodila jediná. Nechcelo sa mi veriť, že neexistujú ďalšie cyklistky v Bratislave. Sama som mala s cestnou cyklistikou len ročné skúsenosti, no nebolo na čo čakať. Na prvú jazdu (pozn. 8.3.2019) prišlo okolo 15 cyklistiek, medzi nimi aj Zita a Zuzka, ktoré sú teraz v organizačnom tíme. Hneď prvý rok bolo zrejmé, že to má zmysel a nejde len o cyklistiku. Bezpečný priestor na vymieňanie rád, tipov a trikov aj od bicykla, aj od života. S čistým svedomím a bez pátosu si dovolím tvrdiť, že klub Jazdím Čiernu Stredu je miestom podpory, priateľstva, sily a odhodlania. To, akú energiu a radosť do neho prinášajú ostatné ženy, nás uisťuje, že to má zmysel.

Ako plánujete trasy a ktorá je vaša obľúbená?

JČS: Trasy plánujeme podľa počasia a toho, čo sa dá zvládnuť za hodinu a pol až dve hodiny. Máme už zaužívaných dosť veľa trás okolo Bratislavy a tie obmieňame. Snažíme sa striedať rovinaté trasy s kopcovitými a niekedy to okoreníme v lete kúpaním alebo dáme jazdu ráno, keď je v lete chladnejšie. Cez víkend občas zoorganizujeme celodennú jazdu, ktorá má nad 100km, a to buď k jazeru Neusiedler see alebo na Pezinskú babu.

Je rozdiel jazdiť sólo a jazdiť v skupine?

Zita: Áno, je to úplne iná dynamika. V skupine musíš myslieť na ostatných a ostatné, predvídať dopredu, vnímať viac okolie aj cyklistov a cyklistiky vedľa teba. Ak ideš vpredu, musíš myslieť na to, že ľudia za tebou nevidia, čo vidíš ty a musíš im to ukázať dopredu, aby vedeli zareagovať. Na to sú dopredu dohodnuté signály, ktoré ukazuješ rukou. Napríklad dieru na ceste, prekážku, semafór, kruhový objazd a výjazd v ňom, stopka atď. Bez toho sa to nedá. Takisto v jazde v skupine častokrát ideš rýchlešie ako keby si išla sama, lebo ak sa v skupine správne skryješ, vieš ušetriť veľa energie, nefúka na teba tak, ako keby si išla sama, práca na bicykli je rozložená medzi veľa jazdkýň, ktoré sa striedajú na špici a udržujú rýchlosť.

Zuz: Áno, je to úplne iné. Tak ako Zita spomína, je to úplne iná dynamika. Pri sólo jazde som na všetko sama ale tiež si sama určujem tempo aj trasu. Pri skupinovej jazde sú tempo aj trasa určené vopred a skupina ma vyslovene ťahá so sebou, ak sa správne zaháknem. Pri skupinovej jazde je, samozrejme, veľmi dôležitá správna a včasná signalizácia, čiže ukazovanie prekážok na ceste, zmeny smeru jazdy, tempa alebo zastavenia. Kľúčové sú dôvera a spolupráca.

Gabika: Ja osobne volám jazdu v skupine autobusarina. Nie je nič lepšie ako sa dať do zákrytu pelotónu a viac menej ísť bez námahy pár desiatok kilometrov. No sú situácie, kedy musíte brať ohľad na dynamiku napr. 20 jazdkýň a jazdcov, zaťať zuby a makať. Nemám na mysli závody na život a na smrť, no jednoducho ak sa pred jazdou určí trasa a tempo a vy ste jediná, ktorej sa nechce / zle sa šlape, musíte potlačiť mrnčanie, ktoré sa vám derie na jazyk a šlapať. Keď to aj tak nejde, dá sa vždy odpojiť a kratšou cestou vrátiť domov. Na druhej strane, ak máte energie za desať a chce sa vám lietať, taktiež musíte držať tempo skupiny. Pelotón, hoci aj priateľský, ma naučil, že s egom a panovačnosťou v skupine ďaleko nezájdete. A tak ako v autobuse na výlete, tak aj v peletóne sa nájde čas povedať si, čo je nové :)

Kto sú členky vášho klubu a ako sa k vám môžu pridať nové jazdkyne?

JČS: Jazdy sú otvorené všetkým cyklistkám, ktoré jazdia na cestnom bicykli, poprípade na graveli a majú už nejakú skúsenosť s jazdením na bicykli, vedia sa o seba postarať, ak by dostali defekt atď. Nie sú to jazdy pre začiatočníčky. Treba mať už nejakú skúsenosť na bicykli, cítiť sa na ňom bezpečne. A stačí prísť na jazdu v stredu, vedieť trasu. My vždy dopredu komunikujeme trasu aj udalosť na Strave a Instagrame. Teraz sme začali aj jazdy pre začiatočníčky. Tie sú každý štvrtok, vedie ich Miška, naša členka, čiže už sa môžu pridať aj začiatočníčky.

Máte heslo: Rešpekt je sexy. Čo tým odkazujete okoliu?

JČS: Toto heslo je zapožičané s láskavým dovolením združenia radikálneho vyšívania Kundy Crew. Bicyklovanie prináša pocit slobody, ktorý by mal mať možnosť zažiť každý človek, bez rozdielu na pohlaví. Ženský pelotón je stále vzácny zjav na Slovensku a často terčom nemiestnych narážok a správania. “Rešpekt je sexy” na našich dresoch je motto / slogan, ktorý chceme šíriť nie len na ceste. Jednoduchý rešpekt dokáže zázraky. Je to také jednoduché a pritom také ťažké pre mnohých. Jazdím Čiernu Stredu je cykloklub, ktorým sa snažíme vytvárať rešpektujúcu komunitu, poukazovať na problémy nerovnosti v spoločnosti a športe a snažiť sa o nich rozprávať.

Patria k cyklistike modriny?

Zita: Áno, je to šport a pády sú, bohužiaľ, súčasťou bicyklovania. Je dôležité byť opatrná a naozaj si dávať pozor na bicykli, samozrejme, v rámci svojich možností. Treba vedieť aj dobre padať, pravidelné cvičenie pomáha spevniť telo a aj reflexy, ktoré ani neviete ako vaše telo pri páde využije.

Zuz: Áno. K športu, žiaľ, patria aj pády a zranenia.

Gabika: Väčšinou sa pri cyklistike padá v rýchlosti (okrem čerešničky na torte, kedy nevypnete nohu z pedálu a v rýchlosti nula capnete na zem ako taška s nákupom), je šťastie, ak sú to len modriny.

Na jar 2021 ste predstavili nové klubové dresy. Výťažkom z predaja ste sa rozhodli podporiť činnosť neziskovej organizácie Centrum Slniečko, ktorá dlhodobo pomáha ženám a deťom zažívajúcim domáce násilie. Čo sa skrýva za týmto príbehom?

JČS: Naším cykloklubom sa snažíme poukazovať na nerovnosti a problémy v spoločnosti, feministické témy sú nám veľmi blízke. Sme ženy a rodovo podmienené násilie sa nás bytostne dotýka. Činnosť Centra Slniečko veľmi podporujeme, a tak sme sa rozhodli pomôcť aspoň takouto malou troškou. Násilie je pre nás vec, ktorú nikdy tolerovať nebudeme a v žiadnej spoločnosti nemá miesto.

Ďakujeme za rozhovor, za vašu podporu a prajeme veľa QOMs!