Simona Salátová

Ak sa vás táto téma osobne týka, neváhajte kontaktovať odborníkov.

Ste známa ako stand-up komička, a tak sa vaše meno ľuďom spája skôr so smiechom, veselými spomienkami. Pred viac ako rokom ste však otvorene prehovorili o tom, že ste si v detstve prešli násilím zo strany otca. Odvtedy ste boli súčasťou viacerých kampaní a k téme domáceho násilia ste sa vyjadrili aj v mnohých rozhovoroch. Prečo ste sa rozhodli po toľkých rokoch túto etapu svojho života otvoriť verejnosti? 

Prvýkrát som o tom prehovorila až po dvoch rokoch mojej kariéry komičky v rozhovore u Zuzky Hanzelovej. Nebola som na to pripravená, ale Zuzka máva výborné otázky a dostala zo mňa to, čo potrebovala. A následne sa ukázalo, že to bolo veľmi múdre, pretože podľa spätnej väzby od ľudí, to potrebovali aj oni. Ozvalo sa mi veľmi veľa žien s podobnými príbehmi. Niektoré sa chceli len zdôveriť, možno nájsť novú cestu k hľadaniu riešenia a hlavne mať pocit, že v tom nie sú samé. Práve pre toto som sa rozhodla prijať ponuku v niekoľkých ďalších kampaniach zameraných na boj proti domácemu násiliu. Snažím sa objem týchto informácií korigovať, lebo rovnako ako pre mňa tak aj pre ženy a deti v tejto situácií je dôležité si uvedomiť, že zlé správanie iného človeka nie je určujúce a definujúce pre tvoj vlastný život.

Ako dieťa ste si neprešli násilím páchanom len na sebe, ale ste boli v domácnosti, kde si násilím zo strany otca prechádzala aj vaša matka. Uviedli ste, že vaše okolie (dedina, rodina) o tom vedeli, navštívili vás párkrát dokonca aj policajti. Zmenilo sa intervenciou policajtov niečo? Riešila sa táto situácia?

Bolo to už pred 17-timi rokmi, takže sa mohlo veľa zmeniť, avšak moja skúsenosť je taká, že sa neriešilo nič. Policajti na dedine sa často s otcom poznali, a tak s malým upozornením odchádzali preč. Mama bola psychicky, ekonomicky spútaná a riešenie situácie vyžadovalo nielen veľa byrokracie, ale aj odvahu na udanie vlastného muža s neistým záverom. Myslím, že ju veľa energie stálo už to, aby sa každé ráno zobudila a žila život ako bol a nabrať energiu na absolútnu zmenu situácie pre ňu predstavovalo nadľudské úsilie. Nezachránili nás policajti, úrady či susedia. Boli to moji starí rodičia.

Existujú viaceré zariadenia pre matky s deťmi zažívajúce násilie, kde možno nájsť bezpečie a pomoc (právnu, psychologickú, sociálnu). Úpravou zákona o obetiach trestných činov, ktorá sa momentálne rieši, budú musieť takéto zariadenia po nahlásení incidentu na políciu proaktívne osloviť obeť a ponúknuť jej možnosti pomoci – nečakať, kým a či sa k tomu obeť odváži sama, ako to bolo v mnohých prípadoch doteraz. Neviete, či vaša matka zvažovala niekedy osloviť odborníkov z takýchto centier? Bola vám prípadne ponúknutá nejaká odborná pomocná ruka?

Neviem, čo v tom čase bolo ponúkané mojej mame v rámci odbornej pomoci, ale nemyslím si to. Rozprávame sa o dedine, kde jednou z podstatných informácií je to, ako vás vnímajú ostatní. Dodnes som alergická na pretvárku, falošnosť, tvárenie sa, že v našich rodinách problémy nie sú, len aby sme vyzerali lepšie. Pred kým? Často sa obávame názoru ľudí na ktorých nám vôbec nemusí záležať a potom často nevediac zanedbávame tých, na ktorých by nám záležať malo.

“Otca zatkli až keď zbil mamu na verejnosti,” povedali ste v rozhovore pre Denník SME. Ako dieťa ste strávili čas aj v detskom domove. Prišlo toto rozhodnutie až po tomto incidente? 

Naše detstvo s bratom bolo skutočne bohaté na zážitky každého druhu. Myslím to v zlom slova zmysle. Udalosti a miesta sa prelínajú a poviem vám pravdu, že veľakrát sa nesnažím si presne spomenúť, ako to bolo. Viem, že sme nejaký čas strávili v krízovom centre Náruč pri Žiline, kde nám bola poskytovaná krásna starostlivosť. Myslím, že incident s bitkou na verejnosti bol až potom ako sme my skončili u starých rodičov. Každopádne pre zdôraznenie toho, kam až muselo zájsť násilie zo strany otca, aby sa to zákonne riešilo, je to postačujúci argument.

Keď sa pozriete na udalosti z vášho detstva spätne, viete povedať, čo by vám ako dieťaťu v tej situácii pomohlo? Čo by ste od svojho okolia potrebovali? Prípadne, čo by ste možno odkázali niekomu, kto má vo svojom okolí rodinu podobnú tej vašej? 

Je to veľmi ťažká otázka, ale myslím, že život s násilníkom má iba jedno jediné riešenie. Odísť. Nabrať odvahu na zmenu, postaviť sa za svoje šťastie a šťastie svojich detí. Bezpečie je základné právo pre všetkých.

Projekt “Bez modrín” je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.