Patrícia Jarjabková: Modriny od partnera sú neprípustné

Nejedna žena sa práve v týchto týždňoch ocitá v jednej domácnosti s násilníkom. Veríme, že slová Patrície Jarjabkovej, ktorá cestu z násilia k bezpečiu úspešne našla, môžu byť inšpiráciou a impulzom k obráteniu sa o pomoc. 

Ak sa vás táto téma osobne týka, neváhajte kontaktovať odborníkov. 

Mnohí ľudia si vás z detstva spájajú s príjemnými, úsmevnými pocitmi a myšlienkami. Vy sami ste však poskytli v minulosti viac rozhovorov o tom, že ste si vo vašom prvom manželstve prešli nie šťastným obdobím, keď ste boli týraná. Otvorene ste hovorili o tom, že vo vašej domácnosti to nebolo o fyzickách bitkách, ale skôr a násilí psychickom, kvôli čomu vám aj dlhšie trvalo, kým ste si závažnosť toho celého uvedomili. Viete možno pre niekoho, kto si nie je istý, či momentálne nie je v násilnom vzťahu, popísať, aké príznaky môže mať také psychické násilie?

Nuž neviem, či viem opísať príznaky psychického násilia, ale u nás to bolo na začiatku o blbostiach, o množstve naschválov. Keď sme prvý raz volali políciu, spustila to trápna situácia – doťahovanie sa o hlasitosti televízie. Vyzerá to najskôr ako hlúposť, no keď to prejde do odstrkovania sa od televízora a vytláčania z izby, zrazu sa správate tak, akoby vám išlo o život.

Mala som kamarátku z Aliancie žien, ktorá mi poradila, aby som volala políciu. Myslela som, že to nikdy neurobím. Nakoniec som však zavolala, no v tom čase to bolo ešte veľmi zložité. Nie ste dobitá či zakrvavená, tak sa nič nedeje…

Veľmi dôležité bolo pre mňa mať pocit bezpečia. Zavrela som sa do izby a aspoň tam som sa cítila ako-tak isto. Potom som jedného dňa prišla domov a zrazu neboli nikde v byte kľučky, nedali sa zavrieť žiadne dvere.

Keď nad tým tak premýšľam, povedala by som, že ide o všetko, čo zasahuje do vášho osobného priestoru, do vášho pocitu bezpečia. Keď máte strach zaspať, i keď sa vlastne zaspať celkom nedá. Tam všade je to o psychickom násilí.

Viete spätne povedať, čo vám bránilo v tom identifikovaní problému, že ide o násilie? 

Myslím, že to je v podstate dosť zrejmé, ale nechceme si to pripustit, lebo sme predsa slušní ľudia. Bol to isto iba skrat, zlepší sa to. Čo robím zle? Je to asi moja chyba. Musím vydržať kvôli mojim deťom, majú ocka tak radi, nechcem im brať ilúziu… Čo poviem rodičom?

Po niekoľkých rokoch ste sa rozhodli, že stačí a podali ste žiadosť o rozvod. Kedy a ako ste si uvedomili, že také správanie vo vzťahu naozaj nemá priestor? 

Trvalo štyri roky, kým som sa rozhodla, že mám toho dosť. Povedala som, že ak sa nepôjde manžel liečiť, mal problémy s alkoholom, podám žiadosť o rozvod. Prvý raz som o tom vážne rozmýšľala a radila sa s manželskou terapeutkou po dvoch ťažkých rokoch, kedy manžel pil a čoraz viac sa dostával do ťažkej závislosti. Keď mi povedala, že by sme mali mať každý svoje nálepky s menom na jedle v chladničke, že mu nebudem prať, žehliť, že budeme mať každý svoje peniaze, bola to mne mňa tak hrozná predstava, až som si povedala, že vydržím a možno sa to zmení. Po ďalších dvoch rokoch sme sa dostali až k delíriu a hospitalizácii. To bol bod zlomu. Podmienka liečenia neprešla. Manžel opäť, ako už tisíckrát, povedal, že si to iba vymýšľam. Že som hysterická a preháňam. A tak som podala žiadosť o rozvod. Neveril, že ju podám, neskôr neveril, že rozvod dotiahnem do konca. Prišlo zastrašovanie a reči typu, že ešte prídem prosiť.

Vo vašom prípade sa veci dostali do takého stavu, že ste chvíľu strávili čas aj v krízovom centre pre týrané ženy spolu s vašimi deťmi. Prečo ste sa tak rozhodli? 

Nevedela som si predstaviť, že ostanem v byte s manželom. Vedela som, že sa to bude zhoršovať. Bála som sa, že ak sa raz dostaneme do veľkého konfliktu, tak neovládnem svoj strach a hnev. Bola som uzlík nervov. Nevedela som normálne fungovať, no do krízového bývania som ísť nechcela. Nakoniec ma terapeutka presvedčila, aby som sa tam išla aspoň pozrieť. Úľava a bezpečie, ktoré som tam pocítila, rozhodlo. Bol to uzatvorený dvor s lavičkou a jesenným lístím ležiacim na zemi. Pocítila som naozaj obrovskú úľavu. Konečne som prestala plakať. Vedela som, že je tam aj policajt a môj manžel mi neublíži.

Vedeli by ste možno opísať, čo vám pobyt v takom centre dal? Pokiaľ niekto napríklad teraz zvažuje, či ísť podobnou cestou…  

Našla som konečne pokoj v duši, čo bolo dôležité aj pre moje deti. Konečne som pokojne mohla spať bez strachu, či mi nebude celú noc každých 5 minút klopkať na dvere. Boli tam ženy, ktoré mi veľmi pomohli a vzájomne sme sa podporovali, povzbudzovali a pomáhali si aj v ďalších veciach, s hľadaním práce či budúceho bývania.

Momentálne sú už vaše deti dospelé, druhýkrát ste sa vydali a kariérne sa venujete realitnému maklérstvu. Keď sa spätne pozeráte na to, čím ste si prešli, čo by ste sebe, prípadne žene, ktorá si niečim podobným teraz prežíva, odkázali? 

Aby sa nehanbili o tom hovoriť, obrátiť sa o pomoc na okolie. Aby hľadali podporu aj kvôli sebe, aj kvôli deťom. Modriny, to sa nám môže prihodiť pri športe, pri odbere,  ale ak máme modriny od svojho milovaného partnera, to je NEPRÍPUSTNÉ!

Je to signál, pozor bude horšie!  Modriny môžu prejsť do ešte hroznejšieho útoku, môžu  ohroziť aj deti a tie sú často tým najsilnejším motívom, pre ktorý žena nakoniec  odíde.  Niekto sa rozhodne skôr, niekto neskôr, niekto vôbec.  A to je asi najhoršie, lebo  je to zlý príklad do budúceho života  aj deťom – dievčatkám, aby sa vzdali, chlapcom, že modriny rozdávať môžu.

Na dve otázky si našiel priestor odpovedať aj Ondrej, syn Patrície Jarjabkovej, ktorý mal v čase eskalácie násilia v rodine 15 rokov.